Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna nádherná princezná. Jej otec, hradný pán, sa rozhodol, že prišiel čas, aby sa vydala. Začali teda pre princeznú hľadať ženícha. Hradný pán však nebol s nikým spokojný. Jeden bol príliš starý, druhý príliš mladý, tretí prichudý, štvrtý pritučný, piaty príliš chudobný. Hradný pán sa nevedel rozhodnúť. A preto zadal princom úlohu.
„Kto mi vykope na hrade studňu, ten si bude môcť zobrať moju dcéru za ženu!“ A tak začali princovia kopať. No jeden po druhom sa postupne vzdávali. Neboli zvyknutí na ťažkú robotu. Kamene boli tvrdé a ruky princov krehké a jemné. Doteraz nikdy nemuseli držať v rukách lopatu a pracovať. A ani princezná, ani hrad im za to nestál.
Jedného rána sa hradný pán zobudil a keď pozrel z okna, zistil, že studňu už nekope ani jeden princ. Hradný pán bol zúfalý! Ako tak v smútku sedel pri okne a myslel na to, že nikdy svoju dcéru nevydá a nikdy nebude mať na hrade studňu, zjavil sa na nádvorí chlapec v otrhaných šatách. Ten začal bez vysvetlenia pracovať. A robil deň, týždeň, mesiac… Nevzdával sa a kopal. Mordoval sa s ťažkými kameňmi a svojou usilovnosťou priťahoval pozornosť princeznej i hradného pána.
Pol roka kopal neznámy chlapec studňu a prvýkrát prehovoril až vtedy, keď ponúkol hradnému pánovi pohár vody z jeho studne. Hradný pán sa potešil. „Hodnejší si milý neznámy, ako všetci princovia tohto sveta. Vezmi si moju dcéru a vládni tomuto hradu.“ A tak sa aj stalo. Hradný pán mal svoju studňu, princezná svoju lásku a všetko dobre dopadlo, presne tak, ako to v rozprávkach býva.
