Adventná rozprávka 22. z 24
Večer Anjelka pomáhala prestierať vianočný stôl.
„A ešte šupinku,“ pripomenula jej mama a podala Anjelke niekoľko rybích šupiniek.
Anjelka dala pod každý tanier jednu kaprovú šupinu. Škriatok na to len zvedavo pozeral, nakukoval pod taniere a čudoval sa že tam tú šupinu vždy vidí.
„To preto, že kto nájde pod tanierom šupinu, bude mať v novom roku veľa peňazí,“ vysvetlila mu Anjelka potichu.
Škriatok okamžite priniesol malý tanier a vložil pod neho hneď tri šupiny.
„Stačí jedna,“ žmurkla naňho Anjelka.
„Nestačí. Za túto si kúpim nové topánky, za túto si kúpim kabát a za túto čiapku.“
„Ale ak chceš mať tiež prestrené, budeme musieť položiť ďalší tanier,“ povedala Anjelka a išla po tanier.
„Na čo? Ja už mám“
„To by nás ale bolo päť. To je nepárny počet a povera hovorí, že to prináša smolu. Počet tanierov má byť párny. Hovorí sa, že smrť chodí dookola a tam, kde napočíta nepárne taniere, sa pre niekoho vráti.“
„A ten človek zomrie?“
Anjelka prikývla, ale hneď dodala: „Je to len povera. Ale prázdne miesto sa nechávalo pre hosťa alebo pocestného. Na Štedrý večer predsa nikoho neposielaš preč, nikto by nemal byť sám. Je dobré pohostiť pocestných.“
„Prosím, prosím, pohostite ma už! Som taký hladný,“ zvolal škriatok.
„Tak to by sa ti páčila tradičná večera o dvanástich chodoch.“
„No to áno. Kedy budú?“
„Dnes sa ich už toľko nerobí. Ale neboj sa, aj tak si pochutnáš. Hneď ako vyjde na oblohe prvá hviezda, sadneme si k stolu.“
