Kedysi dávno, žil jeden mladý chlapec menom Matúš, ktorý pracoval ako obuvník. Bolo to úctyhodné remeslo a v ich rodine bol obuvníkom každý. Tak ako aj jeho otec, tak aj mladý Matúš si toto povolanie vážil a tvrdo pracoval. Matúš bol chlapec s dobrým srdcom, i keď jeho otec bol na neho veľmi prísny a veľakrát musel pracovať tvrdo do noci. Ich obuvníctvo bolo preto po okolí vychýrené, i keď dukátov nazvyš nemali.
Čítať ďalej →
Milé deti, určite si spomínate na mladého obuvníka Matúša, ktorý žil v dedinke pod zámkom. Pracoval ako obuvník, tak ako jeho celá rodina, i keď on sám túžil byť statočným rytierom v zámku, ktorý bude chrániť kráľa a jeho krásnu dcéru, princeznú Elišku. Bál sa však svojho prísneho otca. Remeslo si vážil, no stále však veril, že jedného dňa sa jeho sen splní. Možno i získa srdce krásnej princeznej.. ktorej krása je známa po celom šírom okolí. Vlasy tmavé ako nočná obloha, oči čokoládové a tvár ako bábika.
Čítať ďalej →
V nedeľu sa išlo na návštevu k babičke a dedkovi. Vojtík sa už tešil. Bol taký zvedavý, čo znamenajú tie farby.
„Pozri sa, dedko! Mamička mi dnes dala nové tričko. Vraj aby ma baránok nepokakal,“ smial sa Vojtík pri tej predstave.
Čítať ďalej →
Veľká noc je zasa o deň bližšie, pomyslel si Vojtík a ponáhľal sa ku starému otcovi. Našiel ho v záhrade, ako trasie jabloňou.
„Čo to robíš, dedko?“
Čítať ďalej →Bol piatok pred Veľkou nocou a Vojtík už sa tešil, ako pôjde popoludní za dedkom vypočuť si ďalšiu časť príbehu Veľkej noci. Ako sa ale čudoval, keď po obede prišiel starý otec za ním.
„Ahoj Vojto, rýchlo obliekať. Dnes je Veľký piatok, tak nech nám tie poklady niekto nevyberie,“ volal starý otec od dverí s úsmevom.
Čítať ďalej →Len čo Vojtík dojedol polievku zo zeleného hrášku, už sa ponáhľal k dedkovi. Dedko sedel vo svojom obľúbenom kresle a popíjal podivný nápoj.
„Ahoj, dedko,“ zvolal Vojtík a hneď si všimol dedkovho pohára. „No fuj, čo to piješ za blivajz?“
„Ahoj, Vojto! To nie je žiadny blivajz. To je zelené pivo. Ty si dnes nemal nič zelené na jedenie?“
Čítať ďalej →Vojtíkov starý otec sedel vo svojom kresle a díval sa z okna, ako vonku prší. Okolo sa obšmietal
zamračený Vojtík a nevedel, čo má robiť. Tešil sa už na veľkonočnú nádielku, ale do tej zostávalo ešte toľko dní.
„Nemrač sa Vojtík, je Škaredá streda. Zostane ti to,“ smeje sa starý otec.
Čítať ďalej →Milé detičky určite si spomínate na psíka Hafíka, ktorý žil u Martinka doma. Boli to verní priatelia, ktorý spolu vymýšľali rôzne šibalstvá. Najviac sa však ľúbili hrať na superhrdinov. Hafík vždy Martinka čakal pri bráne, keď prišiel zo školy aby sa šli hrať či už na Supermana alebo Batmana. No jedného dňa tam Hafík nestál a Martinko sa veľmi bál. Všade ho hľadal či už doma, v garáži ale i na záhrade. No psík nebol nikde. Počas hľadania natrafil na pána pavúčika, pani veveričku i na pani včielku.
Čítať ďalej →Bol raz jeden hnedý psík Hafik, ktorý žil vo veľmi dobrej rodinke. Bol to malý psík no odvahy mal neúrekom. Každý deň dostával plnú misku granuliek, vodičku a vždy sa tešil na prechádzky v blízkom parku. Tam sa veselo hral i s inými psíkmi či naháňal neposedné veveričky. Vždy keď jeho najlepší kamoš, chlapec Martinko prišiel autobusom zo školy domov, Hafík ho už verne čakal pri bráne, pripravený na ďalšie dobrodružstvá. Najviac sa Martinko a jeho psík ľúbili hrať na superhrdinov. Vždy niekoho „akože“ zachránili pred zlými zlodejmi, či lietali ako statočný Superman.
Čítať ďalej →Bola raz jedna mačička Micka, ktorá žila vonku na ulici. Rušné a kľukaté uličky mesta, iné zatúlané mačky či odpadkované koše bolo to jediné čo Micka poznala. A práve to bol domov sivej mačičky. No, teda nebol to domov na aký sme my, ľudia, či iné domáce zvieratká zvyknuté. Micka totiž nepoznala lásku… nemala žiaden teplý pelech, hračky či majiteľa, ktorý ju s láskou hľadí a dáva jej papať. Mala len malú papierovú krabicu, kde žila.
Čítať ďalej →