Kedysi dávno, žil jeden mladý chlapec menom Matúš, ktorý pracoval ako obuvník. Bolo to úctyhodné remeslo a v ich rodine bol obuvníkom každý. Tak ako aj jeho otec, tak aj mladý Matúš si toto povolanie vážil a tvrdo pracoval. Matúš bol chlapec s dobrým srdcom, i keď jeho otec bol na neho veľmi prísny a veľakrát musel pracovať tvrdo do noci. Ich obuvníctvo bolo preto po okolí vychýrené, i keď dukátov nazvyš nemali.
Aj keď v obuvníctve pracoval Matúš rád, chcel však vo svojom živote niečo iné. Chcel byť statočným rytierom na zámku, takým, ktorý bude chrániť kráľa.. či dokonca krásnu princeznú Elišku. Vedel, že o princeznú bojuje nejeden princ, no ona si zatiaľ žiadneho nevybrala. No Matúš žil len v dedinke pod zámkom, kde v obuvníctve opravoval a vyrábal rôzne topánky, princeznine srdce by si ťažko získal.
Nechcel sklamať svojho otca, chcel mu pomôcť s obuvníctvom, tak na svoj sen pomaly zabúdal. Dni na dedine boli rušné, ľudia predávali tovar vo svojich stánkoch, nakupovali či prechádzali sa ulicami. Dedina voňala po čerstvej zelenine, kvetoch či rôznych látkach. Okrem predávajúcich dedinčanov či bohatých ľudí by ste natrafili aj na žobrákov. Ako tak jeden deň Matúš usilovne leštil a opravoval topánky princeznej zámku, niekto zaklopal.
Zlatý zvonček nad dverami do obuvníctva pomaly zacinkal „cink-cink“ a dnu vošla krívajúca starenka. Spolu s ňou vošiel dnu i jemný chladný vánok novembrového počasia. Starenka mala otrhané šaty plné maličkých či veľkých dierok a spoza kapucne jej vykúkali šedivé vlasy. Chlapec zdvihol oči od lesklých topánok, pustil kefu, oprášil si ruky a prehovoril:
„Dobrý deň, ako vám pomôžem? Chcete kúpiť topánky? Opraviť..vyrobi..“ nestihol ani Matúš dohovoriť, keď ho v tom starenka prerušila. „Nie chlapče, poprosila by som však o pohár vody a kúsok chleba,“ povedala starenka a oprela sa unavene o dvere. „My nie sme žiadna charita! Žobrákom nepomáhame!“ prehovoril Matúšov otec rázne, ktorý začul ich rozhovor. Starenka sa zamračila na chlapcovho otca a pomaly krívajúc vyšla von z obuvníctva na rušný dedinský trh.
Matúš sa cítil zle. Nestihol starenke pomôcť, ani len odpovedať, pretože ho jeho otec zahriakol a starenku vyhnal. Mladému chlapcovi to však nedalo. Starenku často vídaval spoza okna pred obuvníctvom a vedel, že toho moc nemá. Vedel, že starším ľudom treba pomáhať, nie každý si môže dovoliť to čo oni.. ba ani chlieb. Keď sa otec nepozeral, zobral krčah vody a chlieb, ktorý mal mať dnes na obed. Schytil kabát, rýchlo sa obliekol, ošúchanú čapicu si nasadil na zlaté vlasy a utekal za starenkou.
Chladné počasie sa mu dostávalo pod kožu. „Počkajte! Počkajte!“ kričal Matúš utekajúc za starenkou, ktorá pomaličky krivkala medzi ľuďmi. „Prosím, prepáčte za môjho otca… a zoberte si môj chlieb a krčah vody. Páči..“ Povedal Matúš a podával starenke vodu a chlieb. Starenka vykukla spoza kapucne kabátu a chrapľavo odpovedala: „Ďakujem ti chlapče!“ usmiala sa, prijala jeho pomoc a podala chlapcovi do ruky list.
Keď si Matúš zobral list, starenka sa už stratila v dave. Chlapec otvoril list a tam stálo: Si jediný, ktorý mi dnes pomohol. Všetci ma dnes odmietli a za to pomôžem i ja tebe a splním ti tvoj najtajnejší sen. Príď o polnoci pred brány zámku, kde nájdeš čo hľadáš.“
Chlapec tomu nerozumel, no rozhodol sa, že urobí to, čo bolo v liste. Možno mu chce skutočne starenka pomôcť.. A to ako to dopadlo, sa dozvieme v ďalšej rozprávke o obuvníkovi Matúšovi a jeho tajnom sne.
