Bola raz jedna krajinka plná čarovných tekvíc. Najviac však prekvitala na jeseň. Po zvyšok roka v krajinke tekvíc všetko spalo. Všade po okolí ste mohli natrafiť na veľké či malé, žlté či oranžové tekvičky. Lúka plná tekvíc vyzerala ako z rozprávky. No neboli to však obyčajné tekvičky. Tieto magické tekvičky boli domčeky pre malé jesenné víly. Jesenné víly, ako aj celá krajina tekvíc, sa prebúdzali zo spánku práve na jeseň.
Víly sú také magické stvorenia, lietajú po lese a chránia ho svojimi kúzlami, alebo sa schovávajú pri riekach a chránia potoky či rieky. Svojou krásou a kúzlami vedia očarovať nejedného tvora. Jesenné víly však boli iné. Zo svojich čarovných tekvicových domčekov vychádzali až vtedy, keď sa teplé leto vybralo na dlhý spánok. Presne to bolo obdobie kedy sa prebúdzali. Práve vtedy vedeli, že je čas vykuknúť zo svojich tekvicových domčekov.
Jesenné víly mali krásne dlhé vlasy farieb jesene – červené, oranžové, ba aj žlté, a na zubatom slniečku sa im krásne ligotali. Ich šaty boli vyrobené z všakovakých listov. Jedna takáto jesenná víla, ktorá žila v oranžovej tekvičke na kraji tekvicovej krajinky, sa volala Liana. A rovnako aj jej sestričky cítila, že leto skončilo.
Liana vykukla zo svojho domčeka, veselo zatrepotala krídlami a opatrne vyletela von. Všetky tekvičky už krásne zdobili ten raj, také krásne mali farby. Ostatné jesenné víly už lietali po okolí, aby si splnili svoje úlohy, kým príde pani zima. Boli to dôležité úlohy. Jesenné víly museli poslať chladný vánok do krajín, aby ľudom a zvieratkám povedali, že sa jeseň začala. Museli priniesť tekvičky do záhrad či polí, sfarbiť svet farbami jesene, či sa postarať o to, aby lístie bolo farebné a postupne opadalo, aby sa krajina pripravila na chlad.
Vila Liana vyletela nad svoju tekvičku. Bola pripravená do sveta vniesť ducha krásnej jesene. Rozletela sa po okolí, pozdravila svoje sestričky a vybrala sa do práce. Letela do mesta, kde prútikom premenila každý lístok na stromoch či už na žltý, oranžový alebo červený. Niektoré domy ozdobila malými tekvičkami. Samozrejme prútikom do mesta poslala aj jemný chladný vánok. Všetko vyzeralo ako z rozprávky.
„Tak, a mestečko má v sebe ducha jesene!“ zvolala šťastná víla Lianka. Zatrepotala krídelkami a užuž išla letieť ďalej, keď v tom sa zachytila do veľkej pavučiny. Zamotala sa v nej tak, že so svojím magickým prútikom nevedela ani pohnúť. V tom sa pred ňou zjavil malý pavúčik.
„Koho to tu máme?“ povedal pavúk škodoradostne. Víla sa zhlboka nadýchla a pokojne prehovorila: „Ja nie som mucha ani chrobáčik! Ja som predsa jesenná víla! Starám sa o to, aby jeseň zavítala do všetkých kútov sveta!“
Pavúčik sa zamyslel. Čo urobí ďalej? Musí predsa jesennú vílu pustiť. Ako by sa inak postarala o krajinku? Ako by do nej poslala ducha jesene? A čo sa stalo ďalej, milé detičky, sa dozvieme v ďalšej časti rozprávky.
