Jeden krásny letný deň sa v trpasličej dedinke konali hody. Po celom lesíku boli vyvesené plagáty s pozvaním, aby mohli prísť aj ostatní. Celou dedinou rozvoniavali nádherné vône všelijakého jedla. Mamky trpaslice piekli tie najlepšie dobroty – jahodové, jablkové, makové, orechové či tvarohové štrúdle. Tým nepohrdol žiadny trpaslík.
„Vážení obyvatelia dedinky, ako už určite viete, dnes sa budú konať naše obľúbené hody,“ zahlásila pani v mestskom rozhlase, „srdečne vás všetkých pozývame na túto slávnostnú akciu.“ Na chvíľu ostalo ticho. „A určite sa nezabudnite zapojiť do všetkých súťaží, ktoré sú pre vás pripravené. Kategórie sú od úplne najmenších až po najstarších trpaslíkov, o zábavu nemusíte mať starosť,“ dodala pani.
Všetci sa tešili, dedinku zaplavila vlna radosti. Každý trpaslík doma niečo chystal, či už na jedenie, alebo nejaké ovocné kokteily či limonády na osvieženie. O dvanástej na obed to všetko vypuklo.
Starosta dedinky sa prihovoril: „Milí moji občania, srdečne vás vítam na tomto podujatí a verím, že sa spolu poriadne zabavíme a budeme hodovať až do rána!“ Trpaslíci nadšene tlieskali a výskali. Detičky poletovali rodičom okolo nôh a nevedeli sa dočkať prvej súťaže. Najskôr sa však konala tímová súťaž pre starších trpaslíkov – kto urobí najväčšiu jedlú šišku.
„My vás porazíme!“ ozývalo sa z každého tímu. Po chvíli prišla odpoveď: „Tak to určite nie, nikto neurobí väčšiu šišku ako my!“ Aj keď boli všetci trpaslíci kamaráti, v tejto disciplíne nepoznali ani vlastnú rodinu. Každý tím chcel byť čo najlepší. Neskôr sa konala detská súťaž – kto vyfúkne väčšiu bublinu. „Určite to budem ja,“ deti sa prekrikovali. Každý dostal jeden bublifuk a keď sa náplň minula všetkým účastníkom, súťaž bola ukončená. „Fú, fú,“ deti fúkali o dušu. Porota precízne sledovala každého jedného súťažiaceho. „Nie, mne sa už minula náplň a nevyfúkol som najväčšiu bublinu,“ smutne hovoril malý trpaslíček. Všetci ho upokojoval: „Neboj sa, aj tak určite niečo dostaneš.“ A tak sa aj stalo. Všetkým bola rozdaná malá odmena – sladkosti. Výherca dostal obrovskú čokoládu a šampanské. Ako plynul čas, začala sa ďalšie súťaž. Bol to beh okolo dedinky. Na ňom sa mohol zúčastniť naozaj každý. Zúčastnil sa dokonca aj pán starosta: „Ja vám to všetkým ukážem, že ako sa správne behá.“ Zasmial sa a aj ostatní trpaslíci sa začali smiať. Toto kolo bolo zahájené a každý kto sa prihlásil, odštartoval presne v čase dve hodiny aj tridsať minút. Všetci sa zabávali, hodovali, rozprávali sa s priateľmi a užívali si nádherný slnečný deň.
Vtom pribehol jeden malý trpaslíček: „Tam, na kraji dedinky som niečo započul.“ Nikto tomu veľmi nevenoval pozornosť. „Naozaj,“ smutne poznamenal, „niečo sa tam pohybovalo.“ Vtedy sa nad tým nejeden trpaslík pozastavil. Združilo sa pár pánov trpaslíkov a išli toto okolie preskúmať. Naozaj aj oni počuli šuchotanie a dupanie. „Musíme to ísť oznámiť!“ zakričal jeden z nich. Prišli za pani hlásateľkou, nech to vyhlási v rozhlase. Tá sa ihneď ponáhľala: „Vážení občania, prosím vás, choďte sa schovať do svojich domčekov, máme podozrenie že je v lese strašidlo!“ Všetci sa rozpŕchli do svojich príbytkov a von ostal len „lovci strašidiel“ – trpasličí muži. „Chlapi, čo by to mohlo byť za strašidlo?“ opýtal sa jeden. „Myslíte, že by to mohol byť človek?“ poznamenal druhý. „Určite nie, veď tí neexistujú,“ zahriakli ho ostatní. Vydali sa teda hlbšie do lesíka.
Ako ho prehľadávali, znovu to započuli. „Nepôjdeme radšej naspäť?“ vystrašene sa jeden z nich opýtal. „Samozrejme, že nie!“ odpovedali mu. Dohodli sa, že strašidlo obkľúčia. Každý sa postavil na svoju pozíciu. „Tri, dva, jeden“ ozývalo sa lesom. Keď tu spoza kríčka vyskočil vystrašený zajko, hneď si všetci chlapi vydýchli a s úsmevom sa vrátili naspäť do dedinky.
