Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žil kráľ so svojou milovanou dcérou Markétou. Táto princezná bola však iná ako ostatné princezné. Bola veľmi múdra. Už ako päťročná čítala knihy, počítala ťažké rovnice a vedela na mapách ukázať všetky krajiny. Kráľ sa so svojej dcéry tešil, no niekedy ho vedela veľmi nahnevať. Markéta totiž poučovala nielen jeho, ale aj jeho kráľovských radcov. Neustále ich opravovala a vysmievala sa im, ako málo toho vedia. Radcovia sa urazili a už viacej nechceli kráľovi pomáhať. „ Joj dcéra moja,“ povedal raz kráľ, „ty si myslíš, že všetko vieš. No nie je to tak.“ „Nie je?“ zasmiala sa princezná, „Tak mi nájdi učiteľa, ktorý bude ešte múdrejší ako ja. Vtedy uznám svoju pýchu a ospravedlním sa tvojim radcom.“
Kráľ súhlasil. Po celej krajine zháňal učiteľov, ktorý dajú Markéte také otázky, na ktoré nebude vedieť odpovedať. Do kráľovstva veru chodili rôzni učitelia a vedci, no nikto nepoložil Markéte takú otázku, ktorá by princeznú zaskočila. Princezná jednoducho vedela všetko a ostatným sa vysmievala, že sú hlúpi. Raz na kráľovskú bránu zaklopal odtrhaný starec a pýtal sa ku kráľovi. Hlásil sa ako nový učiteľ pre princeznú. Keď sa to Markéta dozvedela, začala sa smiať: „Takýto dedo ma má niečomu naučiť? Veď ten nevie napísať ani svoje meno.“
Kráľ však už bol unavený a starca vpustil do zámku. Starec hovorí princeznej: Dám vám hádanku princezná a tú sa ukáže aká ste múdra. Počúvajte! Mám tri groše. Jeden vraciam, druhý požičiavam a z tretieho žijem. Ako je to možné?“ Princezná zostala zaskočená. Rozmýšľala a rozmýšľala a nevedela na to prísť. Nakoniec uznala, že nevie všetko a poprosila starca, aby jej povedal odpoveď. „ Jeden groš dávam otcovi, o ktorého sa starám, a teda mu ho vraciam. Jeden groš dávam synovi, a teda požičiavam. A z tretieho sám žijem.“
Princezná uznala, že možno vie čítať, písať aj počítať, no stále jej chýba zdravý sedliacky rozum. Odišla teda so starcom, cestovala s ním celý rok po krajine a učila sa veci z bežného života. A keď sa vrátila domov, až vtedy mohla o sebe povedať, že
