Ako všetci vieme, bobor je veľmi usilovné zvieratko, ktoré býva hlavne v lesíkoch pri riekach vo vode. Natrafiť na neho môžeme práve vtedy, keď usilovne pracuje spolu so svojimi kamošmi či rodinou na majstrovskom diele. Tieto pracovité bobríky si spolu stavajú brlôžky z rôznych konárikov či veľkých kusov dreva. Sú to veľmi kamarátske a rodinné zvieratká, ktoré sa majú veľmi radi! Všetko robia spolu a so všetkým si pomáhajú.
Ocko bobrík nosí drievko a maminka zatiaľ stavia brloh. A tak to predsa má byť! Šikovne si vchod do svojho brlôžku postavia na breh rieky a východ si postavia pod vodou. Sú to veľmi pracovité zvieratá a svojimi ostrými zúbkami obkuskajú drievko a tak si dokážu postaviť všelijaké krásne mosty či hradby.
A presne taký bol i bobrík Bobík. Ten však bol sám. Svoju rodinu nikdy nevidel. Jedinú spoločnosť mu robil modrý motýlik, ktorý nad ním vždy veselo poletoval. Jedného pekného slnečného dňa sa bobrík Bobík rozhodol, že si postaví veľký hrad. Šikovne utekal do blízkeho lesa a pozbieral si kúsky drievka. Jeho verný avšak nemý priateľ motýľ ho poslušne nasledoval.
„Kto mi s tým ale pomôže, sám to predsa nezvládnem! Zišiel by sa mi kamarát!“ povedal si bobrík a smutne pozrel na svojho kamoša motýlika. Ten mu však pomôcť nevedel, mal len krídelka a tým drevo predsa nezdvihne. Bobík sa však nevzdával a nazbieral drievko a vrátil sa späť k ligotavej rieke. Pricupital k vodičke a pustil sa do ťažkej práce.
„Jedno drievko sem, jedno drievko tam, celé to sám poskladám!“ veselo si pospevoval Bobík a zúbkami usilovne tvoril všakovaké tvary z drievka, ktoré potom pekne ukladal. Avšak sa mu to skoro vždy rozpadlo. Motýlika to hnevalo! Chcel mu veľmi pomôcť. Vyletel do výšky a išiel sa popozerať po okolí, či nájde niekoho kto má ručičky a vie Bobíkovi pomôcť. A čo nevidel! Zbadal malého bobríka blúdiaceho pri toku rieky. Priletel bližšie a sadol mu na noštek. „Jéj motýlik!“ povedalo malé mláďa bobra. Motýlik vyletel do výšky a bobrík ho veselo nasledoval. Doviedol ho až k Bobíkovi, ktorý sa stále snažil postaviť brloh.
„Ukáž ja ti pomôžem! Ja som bobor, ja som malá Tery!“ povedal maličký bobrík. No, ale aké bolo šikovné! Motýlik sa tešil, že kamošovi pomohol ako vedel. Bobrík Bobík nosil drievko a jeho nová kamoška mu pomáhala. Bobíka však mátali myšlienky. Kde môže mať toto mláďatko maminku? Nemôže tu byť predsa Tery sama. On dá na ňu pozor, kým sa neukážu.. povedal si Bobík.
Keď tu zrazu spoza vysokej zelenkastej trávy vykukol ocko bobor spolu s maminkou. „Tak tu si Tery!“ zvolali bobríky veselo a utekali k svojej malej dcérke, ktorá pomáhala Bobíkovi. Jej rodičia poďakovali Bobíkovi za to, že na ich dcérku dal pozor.
A neuveríte! Potom všetci spolu pomohli Bobíkovi postaviť jeho veliký hrad cez rieku! Motýlik sa veľmi tešil ako to celé dopadlo. A nie len to! Dokonca tam s Bobíkom a motýlikom ostali bývať a všetci si spolu spravili zásoby triesok na zimu. Tie sa, ale cez zimu zalizovali. Bobry žijú pokope ako jedna veľká rodina a bobrík Bobík konečne našiel svoju spolu i s motýlikom.
