V jednu októbrovú nedeľu sa Elenka so svojimi starými rodičmi vybrala na prechádzku do lesa. Veľmi sa na túto prechádzku tešila. Vonku svietilo slniečko a na to, že bol október, bolo aj veľmi teplo. Lístie bolo už krásne zafarbené všetkými farbami – červenými, žltými i oranžovými. To sa Elenke veľmi páčilo. Elenka so starými rodičmi zašla hlbšie do lesa a čo tam zbadala – srnku.
Malú vyplašenú srnku, ktorá sa asi stratila rodičom. Elenka sa čudovala, že sa srnka nehýbala. Prečo nejde? Prečo neuteká? Zrazu si dedko všimol, že srnka sa zamotala do konárov a nemôže vytiahnuť nožičku! Chúďatko! Ako dlho je tu už takto uväznená? Hodiny? Dni? Koľko len ľudí muselo ísť tadiaľto a nevšimlo si, že tam v kričí je malá srnka so zamotanou nožičkou! Možno tadiaľto prešla desiatka ľudí a všetci len kukali do mobilu. Nikto si ju nevšimol!
Dedko podišiel k srnke a uvoľnil jej nožičku. Srnka sa chvíľu zmätene pozerala na svojich záchrancov, no potom sa rozbehla do lesa. Ešte po pár metroch sa pozrela za ľuďmi, ktorí jej pomohli. Elenka však bola smutná.
Mali si ju zobrať domov. Čo keď ju noha bolí? Čo keď nenájde svoju maminu? Babka ju však utešovala. Zvieratká patria do prírody. U ľudí by trpeli. Srnka nájde svoju maminu a aj nožička ju prestane bolieť. A Elenka musela súhlasiť.
O pár dní videla zo záhrady na kopci stádo srniek. Prisahala by, že v nej bolo aj srnčie mláďa. Možno to, ktoré vtedy so starými rodičmi zachránila.
