Keď sa na oblohe objavila prvá hviezda, Anjelka s jej rodinou a škriatkom si sadli za stôl. Mali výbornú polievku, rezeň a zemiakový šalát a otecko si dal vyprážaného kapra, toho má strašne rád.
„A nezabudnite, že nemôžete vstať od stola, kým všetci nedojedia,“ pripomenula mamička.
„A čo keď sa mi bude chcieť cikať?“ zašepkal škriatok Anjelke.
„Mal si ísť pred tým.“
„Prečo?“
„Pretože sa hovorí, že kto vstane od štedrovečernej večere, na budúci rok tam už nebude,“ vysvetlila Anjelka šepotom.
Škriatok zmĺkol a bojoval o sto sedem, že sa Anjelka bála, že mu prasknú gombíky na kabátiku. Keď vyprázdnil tanier, hlasno si odgrgol.
„Anjelka,“ napomenul dievčatko otecko. Ani mu nenapadlo, že by to mohol byť škriatok.
„To som nebola ja,“ bránila sa Anjelka a prísne pozrela na škriatka.
„Prepáčte?“ Odtušil to škriatok.
„Chováš sa ako prasiatko, nie ako vianočný škriatok,“ napomenula ho Anjelka.
„Už som sa ti ospravedlnil.“
Konečne bola večera zjedená, rodina upratala stôl a škriatok mohol konečne použiť toaletu. Potom sa spolu s Anjelkou vybrali do detskej izby, aby sa pozerali von oknom. Spoločne sa pozerali, kde všade v okolí sa už rozsvietili stromčeky, kde už Ježiško rozdal darčeky. Celí nadšení z toho mlčky počúvali do ticha, kedy sa ozve zvuk zvončeka. To by znamenalo, že Ježiško už tu bol.
