Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý modrý vláčik. Tento vláčik žil na vlakovej stanici menom Zlatá koľajnica, kde všetky vláčiky vedeli rozprávať. Žil tam spolu s inými vláčikmi a starými rušňami. Modrý vláčik sa volal Tramtáčik. Bol však veľmi hanblivý a všetkého sa bál.
Jedného chladného rána sa riaditeľ, veľký vlak Červenák, rozhodol, že vyšle Tramtáčika do práce. Musí predsa prekonať svoj strach a už je dosť veľký na to, aby to zvládol sám. Riaditeľ stanice Zlatá koľajnica, Červenák, prišiel ku koľaji, kde bol malý Tramtáčik, a povedal:
„Dnes je tvoj veľký deň. Naložíš toto drevo a donesieš ho do dediny za rohom, aby si mali ľudia čím kúriť. Je už zima,“ povedal rozhodne pán riaditeľ.
Tramtáčik sa smutne pozrel na Červenáka, veru, moc sa mu do práce nechcelo. Jeho kolesá sa kývali od strachu zo strany na stranu.
„Ale čo ak sa stratím? Alebo moja trúbka nebude fungovať?“ spýtal sa nervózne malý modrý vláčik.
Červenák sa zasmial a začal malému Tramtáčikovi nakladať drevo do jeho vozňov.
„Stačí, keď drevo donesieš do dediny za rohom. Je to kúsok. Prejdeš okolo hustého lesa a červenej búdky, a potom uvidíš malú stanicu a už si tam. Si veľký a máš v sebe odvahu, len ju musíš nájsť,“ povedal mu múdro riaditeľ.
A tak aj bolo. Nesmelý modrý vláčik sa vydal na cestu. Jeho kolesá sa stále triasli od strachu a s naloženým drevom sa mu veru ľahko nešlo.
„Musím v sebe nájsť odvahu, ja to dokážem! Ho-hó!“ hovoril si pre seba Tramtáčik. Obdivoval krásne stromy zahalené do bieleho šatu. Bolo to krásne – ligotavý sneh dodával stromom magický odev. Keď prešiel hustý les, v diaľke uvidel červenú búdku. To znamenalo, že je skoro v cieli.
Ako tak prechádzal koľajnicami, v miernom kopci sa začal šmýkať. Všetko bolo zamrznuté. Tramtáčik sa pomaly s naloženými vozňami šmýkal späť dole.
„Nie, musím dostať drevo do dediny!“ zvolal, nabral odvahu a pridal do pedálov najviac, ako len vedel. Zrazu sa modrý vláčik prestal šmýkať a prešiel koľajnice, až sa dostal k červenej búdke, za ktorou sa už týčila malá stanica s dedinkou v pozadí.
Ľudia na stanici už čakali na malého vláčika a jeho náklad. Drevo potrebovali na zahriatie do svojich krbov. Tramtáčik zatrúbil na svoju trúbku od radosti, keď prišiel na stanicu.
„Ďakujeme!“ zvolali veselo ľudia pri vykladaní dreva, boli mu nesmierne vďační.
Na ceste späť sa Tramtáčik cítil pyšný a hrdý na to, že ľuďom drevo priniesol. Zvládol to a dokonca sám, bez akejkoľvek pomoci. Od toho dňa bol malý modrý vláčik Tramtáčik vždy nadšený, keď mohol ísť na nové dobrodružstvo. Každému ochotne pomáhal a už sa viac nebál. Vedel, že kto sa bojí, nezažije a neuvidí toľko nevídaného, koľko on.
