Ďaleko odtiaľto bola rozprávková dedina. Deti, ktoré v nej žili, chodili do čarovnej školy. Mala biele steny a na vrchu ju zdobila červená strecha. Keď svietilo slnko, lúče prenikali do tried cez hnedé drevené okná, a hoci vyzerala ako každá iná škola, deti do nej chodili veľmi rady. Vedeli, čo ju robí čarovnou.
V tejto škole pracovala jedna neobyčajná upratovačka, vďaka ktorej bola škola čarovným miestom. Bola vysoká, mala krásne vlnité ryšavé vlasy a bola neuveriteľne milá.
Keď sa na niekoho usmiala, akoby z neho spadli všetky starosti. To dokázala len ona. Mala veľmi rada všetky deti, ktoré chodili do školy. Bola šťastná, že môže pracovať v tejto škole.
Keď deti neboli v triedach, upratovala, ale inak každý deň chodila po škole, dávala na deti pozor a pomáhala im so všetkým, s čím mohla.
Napríklad ak sa dieťa pošmyklo na schodoch, stačilo, aby zavolalo: „Pomoc!“ A v tej chvíli tam bola upratovačka, ktorá ho chytila. Alebo keď prváčik v jedálni nemohol odniesť svoj podnos s obedom, pretože bol ťažký, stačilo jej len zašepkať: „Prosím, pomôž mi.“ A v tej chvíli sa okolo tácky zaligotal čarovný dúhový prášok, ktorý poslala teta upratovačka, a tácka bola hneď o niečo ľahšia. Všetky deti vedeli, že majú svoju milú upratovačku vždy pri sebe, a tak sa ničoho nebáli.
Raz, keď sa škola skončila a deti odišli domov, upratovačka sa prechádzala po škole a kontrolovala, či je všetko upratané. Keď zrazu počula tichý plač. Pozrela sa pod schody a uvidela tam sedieť smutného chlapčeka. Po lícach mu stekali slzy, až mal mokré rukávy od ich utierania.
Upratovačka si sadla vedľa neho. „Zlý deň?“ Spýtala sa ho. „Áno, veľmi zlý.“ Odpovedal a zaboril si tvár do mikiny. „Tak to niekedy chodí. Môžem sa spýtať, čo sa stalo?“ Upratovačka pokračovala. „Viete, bojím sa výšok. Dnes sme na hodine telocviku šplhali a tyč je tak vysoká, že som sa bál. Vyšplhal som sa len do polovice a potom som sa začal báť. A zajtra máme dostať známky zo šplhania. A ja sa bojím. Nedokážem to.“
Upratovačka mu utrela slzy, chytila ho okolo pliec a povedala: „Poď so mnou, niečo ti ukážem.“ Vzala ho za ruku. Posadila ho na svoju metlu. Sadla si za neho. Fúkla na ruku a okolo nich sa rozvíril čarovný trblietavý prášok. Metla sa pomaly zdvihla a niesla ich po triedach. Upratovačka pevne držala školáka.
„Pozri, kamarát, to nič nie je. Je to len malá výška. Nemusíš sa báť. Len si povedz, že to zvládneš. Pretože ja viem, že to zvládneš. Verím ti.“
Pomaly sa niesli cez celú školu. Opatrne sa otočili. Chlapčekovi pomaly vyschli slzy a začal si výšku užívať . Získaval istotu, že svoj strach prekoná. Po chvíli zaparkovali na zemi. Upratovačka sa sklonila k školákovi. Objala ho a povedala: „Každý sa niekedy niečoho bojí. Nebuď z toho smutný. Aj ja sa niečoho bojím. Ale je dôležité snažiť sa byť odvážny a bojovať so strachom. Dnes si so mnou lietal vysoko po celej škole a zvládol si to. Verím ti. Dokážeš to aj zajtra. Výška len vyzerá desivo. Ale dá sa prekonať. Zajtra tam budem s tebou.“
Nasledujúci deň bola hodina telocviku. Pri šplhacej tyči stál malý chlapec a zašepkal: „Prosím, pomôž mi.“ Zrazu okolo neho poletoval čarovný trblietavý prášok. Malý školák sa pozrel k dverám telocvične a tam stála upratovačka. A keď naňho žmurkla a usmiala sa, vedel, že to dokáže. A aj to dokázal.
Čarovná upratovačka dodnes pomáha deťom v tej škole, dodáva im odvahu a vždy ich poteší svojím úsmevom.
Niekedy sa môžete báť. Môžete sa báť, že niečo nedokážete, ale vždy sa nájde niekto, kto vo vás verí. Niekto, kto vie, že dokážete prekonať svoj strach. Tak ako malému chlapcovi verila čarovná upratovačka. Takže sa nebojte. Ničoho sa nebojte.
