Zajace sú veľmi plaché tvory. Stačí zašuchotať a už vydesene bežia do bezpečia. Niekedy ich vyľaká aj ich vlastný tieň. Majú strach, aby ich niečo nezjedlo, alebo ich neulovil poľovník.
„Počuj, kamarát,“ povedal zajac Tonko svojmu druhovi. „Už ma nebaví sa stále len báť.“
„Ani mňa nie,“ súhlasil Emil. „Ale ako to urobíme, aby sme neboli stále len vystrašení?“
„To je jednoduché, proste zostaneme na mieste a nebudeme sa báť, že nás niekto zožerie.“
Vtom ale zajace začuli hluk, zabudli na to, čo pred chvíľou hovorili, a rozbehli sa do úkrytu. Cestou bežali okolo rybníka, kde si na kraji v rákosí vysedávala žabia rodinka.
Keď žaby zahliadli utekajúce zajace, vyľakali sa a hneď hľadali bezpečie. Jedna skočila do vody, druhá sa prikryla listom a tri zvyšné sa snažili zahrabať do blata, aby neboli vidieť.
Zajace sa zastavili.
„Emil, pozri,“ povedal zajac Tonko a ukázal hlavičkou smerom, kde sa triasli strachom schované žaby.
„No jasné,“ súhlasil Emil a valil oči na žabie prstíky trčiace z blata. „Vyzerá to, že na tom nie sme až tak zle s tou našou zbabelosťou.“
„Presne to si myslím aj ja. Sú ďalšie zvieratá, ktoré sa nás dokonca boja! No napadlo by ťa to? My si tu zúfame, ako sme stále vystrašení, a pritom sú zvieratá, ktoré sa boja oveľa viac ako my.“
„Áno, áno,“ pritakal Emil. „Vždy sa nájde niekto, kto je na tom horšie.“
A tak zajace prestali byť nešťastné z toho, že stále pred niečím utekajú. Dokonca neboli nešťastné z ničoho, čo na ne les pripravil. Pretože teraz už vedeli, že aj keď im práve nie je do spevu, vždy sa nájde niekto, kto je na tom horšie.
