V jednom jazierku žila žaba. Bola skutočne veľká, väčšia ako všetky žaby v okolí. Preto si myslela, že je najväčšia na svete. Aj sa často vychvaľovala a vyťahovala, že nikto nie je väčší než ona.
Jedného dňa sa prišiel ku jazierku napiť býk. Žabe úplne učaroval. Takže predsa len je niekto väčší než ona?
„Čo ty si zač, ty veľké monštrum?“ zakvákala na býka z tŕstia, až sa býk skoro zakuckal od ľaku.
„Ja som býk, ty malá žaba.“
„Malá?! Malá?! Ja som najväčšia zo všetkých žiab. A keď budem chcieť, budem väčšia než ty,“ povedala žaba namyslene.
„Ale choď, žaba. Každý máme svoj údel. Zostaň žabou, nechci byť ničím iným.“
„Ja žabou rada zostanem. Ale budem väčšia než ty, býk,“ povedala odhodlane.
„Nepokúšaj sa o nemožné,“ povedal býk, ale to už sa žaba začala nafukovať.
„Budem väčšia než tento kameň,“ povedala žaba a znova sa nafúkla.
„Budem väčšia než ty, býk.“
A zase sa nafúkla. A znova. A ešte raz.
„A budem vyššia než tieto stromy!“
A fú a fú a fú, nafukovala sa žaba ďalej a ďalej, až sa zrazu ozvalo hlasné PRÁSK! Žaba sa tak prefúkla, až praskla.
Býk len pokrútil hlavou.
„Hlúpa žaba. Keby sa nepokúšala o nemožné a nesnažila sa všetkých prevyšovať, nemusela prasknúť.“
A tak sa býk napil a odišiel. A aj keď si niekedy pripadal veľký, napríklad keď sa nemohol zmestiť medzi dva stromy rastúce blízko pri sebe, spomenul si na túto žabu. Ani by ho nenapadlo pokúšať sa zmenšovať. To je predsa nemožné. Lepšie je stromy obísť. To predsa ide celkom dobre.
