V jeden jesenný deň sa veverička Zitka s kamarátmi vydala na zber orieškov na zimnú sezónu. Chodili takto často, aj tri alebo štyrikrát do týždňa. „Kam pôjdeme dnes?“ spýtali sa kamaráti. Zitka vedela o jednom mieste, no tam chodila najradšej sama. „Neviem. Myslím si, že sme boli už všade. Ale môžeme skúsiť ešte nejaké miesta v lese,“ odpovedala veverička.
Išli sa tam teda pozrieť. Každé zvieratko chcelo mať poriadne zimné zásoby, aby prežilo. „Nemyslím si, že tu ešte niečo ostalo,“ povedala druhá veverička. Aj napriek tomu hľadali silou mocou nejaké popadané oriešky alebo bobuľky, ktoré by si so sebou odniesli do svojich skromných príbytkov. Zopár našli, ale nebolo to nič moc. A tak sa teda pobrali každý vlastnou cestou. „Vidíme sa aj zajtra?“ opýtala sa Zitka. Ostatní mykli plecami na znak toho, že ešte nevedia čo bude zajtra. Rozutekali sa každý do inej strany. Veverička si do domčeka priniesla pár orieškov a bobuliek. Dobre ich schovala, tak, ako aj všetky ostatné, ktoré našla predtým. Len jej chvíľku trvalo, kým prišla na to, že kde. Nebola ešte stará, ale nikdy nevedela či len zabúda, alebo jej nejakí zlí duchovia kradnú zásoby.
Ľahla si do postele a zobrala si knihu. Na obale stálo: „Ako si rýchlo spomenúť? Tipy a triky pre všetkých zábudlivcov.“ Začítala sa do knihy na toľko až pri nej zaspala. Na ďalšie ráno našla spadnutú knihu vedľa postele. „No to hádam nie, tu muselo v noci strašiť! Ako sa tá kniha dostala z poličky na zem?“ pýtala sa sama seba. Silou – mocou sa snažila si spomenúť. Lámala si hlavu, až kým jej po asi dvadsiatich minútach nezasvietila žiarovka: „Veď ja som si v noci čítala!“ Zobrala knižku zo zeme a položila ju naspäť do poličky. Keďže jej včera kamaráti neodpovedali, rozhodla sa, že dnes zájde na jej „tajné“ miesto. Bolo to okno jedného malého dievčatka, ktoré jej tam stále nechalo niečo pod zub.
Tak to bolo aj tentokrát. Zitka prišla ku oknu, na ktorom ju už čakalo prekvapenie v podobe rôznych druhov orieškov. Bola to veľká záhada, že na všetko zabúdala, ale na toto okno si dokázala spomenúť v každej situácii. Nabrala si teda oriešky: „Ďakujem ti dobrá víla.“ Dievčatko presne vtedy, keď Zitka chcela odísť, prišlo ku oknu. Veľmi sa tešilo, že ju znovu vidí: „Ahoj veverička, konečne si prišla. Každý deň ťa vyzerám a dávam ti sem oriešky, aby si nebola hladná. Viem, že mi nerozumieš, ale som šťastná že si tu.“ Zitka ku nej prišla bližšie, usmiala sa a rozbehla sa domov. Doma to bolo zase o tom istom.
„Duchovia!“ zakričala veverička, „zase tu boli a zobrali mi moje zásoby!“ Sadla si na posteľ a musela sa upokojiť. Po ďalšej pol hodine plakania nad zásobami jej napadlo, že oriešky a bobuľky má schované. Išla sa teda pozrieť, či tam stále sú. Na jej prekvapenie tam boli, dokonca nezmizol ani jeden kúsok. „Ach, tá moja hlava deravá,“ smutne si vzdychla Zitka, „stále si len naivne myslím, že u mňa straší, ale to iba ja zabúdam.“ Bolo na čase s tým niečo začať robiť a tak veverička vyhľadala doktora. Ten jej poradil ako by si mala precvičovať pamäť aby na nič nezabúdala. „A nezabudni si písať všetko na papieriky, Zitka,“ poznamenal. „Ďakujem vám za cenné rady pán doktor, verím, že mi pomôžu,“ povedala Zitka.
Hneď ako prišla domov si všetko napísala na papier a ten prilepila na chladničku. „Tak a teraz už na nič nezabudnem!“ vytešovala sa. Na papierik si nakreslila aj presnú trasu ako sa dostane ku svojim zásobám. Celá chladnička bola polepená, ale jej to nevadilo, pretože aspoň presne vedela všetko, čo chcela.
