Bol raz jeden rybníček a v ňom žili žaby. Žili si tu pokojným životom, nič im nechýbalo, len cez leto im tu bývalo na slniečku veľmi horúco. Cez leto sa skrývali v tieni a v bahne, rybníček im nikdy úplne nevyschol. Raz v lete bolo veľmi horúco, ale aj napriek tomu im zostala z rybníčka kaluž, kam sa mohli ukryť pred slnečnými lúčmi. A keď potom prišla letná búrka s dažďom, rybníček sa im znovu doplnil.
Jedného dňa sa však žabím svetom rozšírila novina.
„Teta, kvá, kvá, kvá, už ste to počuli?“ kvákala jedna žaba na druhú. „Slnko si vraj hľadá nevestu!“
„No to je strašné, kvá, kvá, kvá. Viete, čo sa stane, keď ju nájde?“
„Kvá, kvá, kvá, budeme mať dve slnká! A to bude náš koniec!“
„Rybníček nám vyschne!“
Ich pokrikovanie počul aj veľký boh Jupiter. Nasadol do svojho nebeského koča a došiel s ním až nad rybníček.
„Čo je to tu za krik?“ pýtal sa Jupiter.
„Slnko si hľadá nevestu! Dve slnká by nás úplne spálili, bohato nám stačí jedno,“ sťažovali sa žaby.
„Vy hlúpe žaby, vari neviete, že slnko už dávno má svojho kamaráta?“
Vystrašené žaby sa pozreli na oblohu, ale druhé slnko nikde nevideli.
„Kde? Kde?“ pýtali sa poplašene.
„Skúste sa pozerať v noci a uvidíte,“ odporučil im Jupiter a ešte dodal: „A nech je tu už ticho. Pre samé kvákanie nepočujem vtáky spievať.“
V noci vyšiel na nebo mesiac. Žaby valili oči, div im nevypadli z jamiek. Toto predsa nie je druhé slnko, a predsa to svieti. Je to guľaté, ale nehreje to. Tak ak je toto kamarát ich slnka, tak potom majú šťastie. Keby si slnko vybralo niekoho rovnako horúceho, asi by tu žiť nemohli. Žaby spustili oslavnú žabiu pieseň. Kvakali hlasno, ale veľmi pekne, že to počul aj Jupiter. Ich spev sa mu páčil, znelo to ako uspávanka, a tak si načechral oblak pod hlavou a spokojne zaspal.
