Kde bolo, tam bolo, žil raz v jednej rozpadnutej chalúpke chudobný Janko. Rodičov už nemal a nemal ani peniaze. Bol však dobrého srdca a každému pomohol. Ako tak čas ubiehal, rozhodol sa Janko, že pôjde do sveta. Veď doma ho už nič nedržalo. Dá sa on k niekomu do služby a možno si nájde aj nevestu. Ako tak blúdil krajinami, zablúdil do jednej veľmi čudesnej krajiny, v ktorej boli ľudia smutní, neveselí.
„Čože sa vám stalo, ľudkovia, že vo vašej krajine je tak smutno!“
„Ej šuhaj mladý, čo ty nevieš, aké nešťastie nás postihlo?“
„No veru, neviem. Rozpovedzte!“
„Po kráľovej smrti sa chcel za našu milú princeznú oženiť zlý bosorák. Princezná ho však nechcela, a tak bosorák zaklial kráľovstvo. To zmizlo v hmle a nikto k nemu nevie nájsť cestu.“
„Čo je zakliate, určite ide aj odkliať!“
„To áno, áno. Odkliať ho však môže len ten, kto prepláva jazero. Na konci tej hmly, na druhej strane jazera je vraj zakliate kráľovstvo. Lenže nikto sa neodvážil. Voda je hlboká, studená… A chudera naša princezná.“
„Ja sa odvážim,“ povedal Janko a ako povedal, tak aj urobil.
Ľudia mu neverili. Pokúšali sa o to silnejší i múdrejší a nikomu sa to nepodarilo.
Janko sa však nenechal odradiť. Plával celé hodiny. Bol na pokraji síl, keď zbadal pevninu. Hmla postupne ustupovala a pred očami sa mu zjavilo zakliate kráľovstvo. Na brehu ho čakala princezná. Jankova odvaha ju zachránila. Odvaha je niekedy viac ako sila či múdrosť.
Pekná rozprávka zakliate kráľovstvo, ale koniec mi prišiel useknuty. Škoda toho konca. Ale Janka dáva pekne rozpravky. DAKUJEME