Jeden otec mal troch synov. Najstarší bol tolár, stredný kováč a najmladší nemal žiadne remeslo. Otec ich poslal všetkých troch do sveta, aby si hľadali živobytie.
Prišli na noc do pustej hory. Tu, keď najmladší spal,dohovorili sa tí dvaja, že keď on nemá žiadne remeslo, nebudú ho oni vo svete chovať a naňho zarábať. Obrali ho o všetko, čo ešte mal na cestu a nechali ho.
Zobudil sa najmladší a videl, že ho bratia nechali, aj že už nemá nič. Zaplakal ako dieťa a pomyslel si, že že sa vráti domov, aby o hlade nezahynul. Lenže sa zamotal v tej pustej hore a prišiel k jednej chalupe. Čo je vnej, to je v nej, pomyslel si, už len idem dnu. Aspoň sa opýtam, kadiaľ je najbližšia cesta do dediny. Lenže tu mu zastúpia cestu dva psy a brešú do neho, len roztrhať a roztrhať, čo raz chcel napred vykročiť. Sadol si teda a bol ticho ako muška. Tu psy zatíchli a začali okolo neho chvostmi krútiť. Jeden pristúpil k nemu a vraví: „Ej, bratku, veď ty ani nevieš, že sme my tvoji vlastný bratia. To sa nám stalo za to, že sme ťa obrali a nechali v tej hore. Aj my sme zablúdli sem k ježibabe a tá nás šibla prútom a premenila na psov. Ale ty sa nedaj! Vojdi dnu k nej. Už ťa pustíme, aj my pôjdeme za tebou.“
Išiel teda smelšie dnu. Tam ho ježibaba pekne privítala a hneď, aby si vraj u nej sadol a zajedol. Sadol si a ona prestrela stôl, položila tanieriky pre seba i pre neho a vyšla do kuchyne po polievku. „Nejedz z toho taniera, z toho dáva nám.“ Povie mu starší brat, a tak ho hneď vzal a vymenil s tým druhým. Ježibaba ani nezbadala a chutne zjedla aj z psieho taniera. Jej nič nezaškodí. O chvíľu chce toho za stolom prútom švihnúť. No on jej prút zachytil, vymykol z ruky a šibal on ju. Hneď ju premenil na mačku a kričal na ňu: „Povedz teraz, ježibaba, ako mám odčariť svojich bratov?“
Dlho nechcela, ale napokon prehvorila, aby prút obrátil a tri razy hrubším koncom buchol. Urobil to a bratia boli odkliaty. Ježibabu nechal už mačkou a on spolu s bratmi odišiel. Dlho nič nevedeli, o ničom nechyrovali. Len raz narazia na zakliaty zámok. Starší bratia nechceli ísť do zámku, aby sa im náhodou zase zle nepovodilo, a tak ho samého nechali. Najmladší teda šiel, a tam pod zámkom celé mesto! No nik sa v ňom nehýbal, nik nežil. Prešiel celé mesto sám, až došiel k zámockej bráne. Tu stáli dvaja železní zbrojníci, ale ani tí sa nehýbali. Brána sa mu otvorila, no v zámku nikoho nenašiel, nuž si chodil smelo po zámku ako pán.
Prišiel do jednej izby, kde boli na stole prestreté len tie najlepšie jedlá. Bol hladný, a tak sa teda posadil a najedol.. Ide do druhej izby, tam nájde ustlanú posteľ. A tak si ľahol a vyspal sa. Včas ráno vstane a ide do tretej izby, kde nájde na stolíku strieborné husličky. Chytil do ruky slák, a hoci sa hrať nikdy neučil, predsa zahral tak, že to bola radosť počúvať. Na druhý deň nájde zlaté husličkyy, na ktorých zahral ešte krajšie. Na tretí deň zase kutil ďalej a našiel husličky vykladané drahými kameňmi. Začne hrať – a tu zahral tak, že by aj mŕtveho zobudil.
Dlho tam býval, až prišli aj dlhé ečery a noci a jemu bolo potme otupno. Našiel on hrubú voskovú sviecu,a hneď ako ju zažal, počul buchot. Tí dvaja železní zbrojníci spod brány prišli a pýtali sa: „Čo žiadate, jasný pane?“ Janko naľakaný sfúkol sviecua oni odišli. Potom opäť zažne sviecu a zbrojníci prišli. Vypytuje sa ich všeličo, až mu povedia, že sú zakliati a ich život závisí od tej sviece. Čo b bol aj na sto míľ ďaleko, keď zažne sviecu, hneď budú pri ňom a vykonajú, čo bude chcieť.
Janko si na druhý deň nabral zlata a peňazí, vzal sviecu a šiel inde hľadať šťastie. Príde do druhého mesta, kde býval kráľ. Ten kráľ mal peknú dcéru a tej sa nepáčil ani jeden pytač. Tak si Janko povedal, že kráľovú dcéru dostane. Večer zažal sviecu a zbrojníci hneď prišli. Nakázal im, aby mu priniesli strieborné husličky a zavčas rána začal na nich vyhrávať. Keď ho princezná počula, tak chcela hneď husličky mať a on jej ich poslal. Druhé ráno začal ešte krajšie vyhrávať, a tu všetci ľudia začali chváliť jeho hudbu. A kráľova dcéra nemala pokoja, kým jej neposlal aj zlaté husličky. Na tretí večer si Janko dal doniesť husličky vykladané drahými kameňmi. Keď ráno začal Janko vyhrávať, tak ľudia od ich blesku skoro oslepli. A pri tej hudbe by sa aj mŕtvy rozveselil. Kráľova dcéra sama pribehla k Jankovi, aby jej, pre všetko na svete, dal ešte aj tie husličky. „Dám ti ich, ale či pôjdeš za mňa?“ „Príď si ma vypýtať od otca, potom uvidíš.“riekla a utekala s husličkami domov.
Pobral sa Janko na pytačky. Kráľ mu povie: „Keď si ty taký majster, že si už zaujal moju dcéru, tak si vystanov ešte kráľovstvo, a potom vám spravím svadbu.“ Janko sa teda pobral a večer zažal sviecu. Železníci prišli: „Čo si žiadate, jasný pane?“ „Žiadam si kráľovstvo, lebo mi kráľ inak nedá svoju dcéru.“povie im Janko. „Kráľovstvo zakliateho zámku je dávno vaše, ibaže nie je odkliate. Odkľaje sa, keď dohorí táto svieca. Lenže my vám uý potom budeme môcť preukázať len jednu-jedinú službu, keď si na nás v súre spomeniete.“vravia zbrojníci. Janko teda nechal sviecu dohorieť a v meste sa preebudili všetky kniežatá a prišli sa Jankovi pokloniť. Prišlo i všetko vojsko, aby vypočulo jeho rozkazy a národ si Janka zvolil za kráľa. Teraz sa už mohol postaviť pred kráľa. A ten, ako sľúbil, oddal mu svoju dcéru a vystrojil svadbu.
Keď sa Janko vracal s mladou ženou do kráľovsta, tak ich v pustých horách prepadli dvaja zbojníci. Janko si vtedy spomenul na svojich železných zbrojníkov, ktorí tam hneď boli a oddali sa do zbojníkov. Hej, to bola bitka, keď sa pochytili! Len si tu zrazu postŕhajú odenie a Janko spozná v zbojníkoch vojich bratov.
„Nuž či ste to vy?“ zavolá na nich a vtedy sa bitka skončí. Všetci sa upoojili, šli s ním a slúžili mu, Keď prišli do kráľovstva, tak v odkliatom meste všetci vítali svojho kráľa a kráľovnú. A tam spolu žijú šťastne, ak nepomreli.
