Kde bolo, tam bolo, neďaleko hradu kráľa Matúša vyvieral liečivý prameň. Tento liečivý prameň zahojil každú ranu a vyliečil každú bolesť. Aj sám kráľ Matúš prišiel na účinky liečivého prameňa len nedávno. A náhodou.
O liečivom prameni mu povedal jeden jeho sluha, ktorý si v ňom pri rannej prechádzke schladil boľavú nohu. Tá ho hneď prestala bolieť. Kráľ Matúš sa takémuto prameňu potešil. Najskôr dovolil všetkým ľuďom – chudobným i bohatým, aby si tam liečili svoje boliestky. Neskôr však prišiel na to, že by mohol na liečivom prameni trošku zarobiť. K prameňu začal púšťať len tých, ktorí mu mohli zaplatiť.
Jedného dňa sa chcel k prameňu dostať starec s barlami. Mal neznesiteľné bolesti a veľmi sa trápil. Kráľovskí vojaci ho však nechceli pustiť.
„Čia je to voda? Voda je od Boha! Má na ňu právo každý človek!“
„Na túto vodu má právo len ten, kto zaplatí. Táto voda je nášho kráľa.“
„Bodaj by váš kráľ pocítil, čo je to bolesť, ktorú cítim. Bodaj by mu ten liečivý prameň zmizol.“
Ako to starec povedal, voda v prameni prestala tiecť a kráľ, nič netušiaci, sediaci doma v teple hradu, pocítil obrovskú bolesť v nohách. Starcovo prekliatie sa naplnilo.
Kráľ sa síce ponáhľal k liečivému prameňu, no z miesta už nikdy nevyšla ani kvapka vody. Kráľ zaplatil za svoju skúposť a pýchu a dokonca života sa trápil s boľavými nohami, presne ako chudobný starec.