V ďalekej krajine bol jeden ostrov. Okolo neho bolo široko ďaleko len more. Jeho vlny narážali na skaly, ktoré sa týčili z jednej strany ostrova. Na druhej sa rozliehala pláž. Pod skalami bola voda veľmi hlboká a v tej hĺbke to žilo. Mali tam domov žraloky. V hlbinách mora a vo vlnách sa veľmi radi preháňali. Schovávali sa do skál a plávali medzi vlnami. Na ostrove žilo aj niekoľko ľudí. Kúpať sa chodili na pláž, ale k druhej strane ostrova sa nikdy nikto nepribližoval. Všetci obyvatelia ostrova mali strach zo žralokov. Raz sa ale stalo niečo, čo ich názor zmenilo.
Na ostrove žil aj jeden chlapec. Volal sa Lukas. Veľmi rád chodil plávať a na pláži trávil celé dni. Mal dlhšie vlasy, ktoré mu padali do očí, a pretože žil na ostrove, bol veľmi opálený. Na ostrove býval odmalička, a tak veľmi dobre vedel, kde sa môže hrať, a že k zátoke žralokov chodiť nesmie. Rodičia mu vždy hovorili, že žraloky sú nebezpečné.
Raz fúkal silný vietor, preto sa Lukas rozhodol, že namiesto plávania si bude púšťať papierového šarkana. Sám si ho vyrobil a zlepil s oteckom. Lukas behal po pláži a užíval si vietor, ktorý mu šarkana pekne popoháňal. Zrazu sa vietor zdvihol a šarkan začal lietať veľmi vysoko. Šnúra, na ktorej bol priviazaný, sa začala napínať. Lukas sa ho snažil udržať, ale vietor bol silnejší, šnúra mu vykĺzla z ruky a šarkana vietor odniesol preč.
Lukas sa za ním rozbehol. Nepozeral sa, kam beží, len nasledoval svojho šarkana. Utekal za ním ďalej a ďalej, až sa zastavil na kraji útesu. Stál na skale a díval sa smerom dole. Dole vo vode videl len plutvy žralokov. Snažil sa udržať rovnováhu, ale veľmi mu to nešlo. Stále sa nakláňal a vietor mu v tom veľmi nepomáhal. Otočil sa za svojim šarkanom. Vtedy vietor prudko zafúkal a Lukas sa naklonil. Spadol do hlbokej vody medzi žraloky.
Lukas vedel dobre plávať, ale keď videl, ako okolo neho plávajú tie veľké ryby s veľkými plutvami, dostal strach. Začal čo najviac kopať nohami a mávať rukami, ale vlny boli silné a prúd v zátoke tiež. Naraz ho voda zmietla ďalej od brehu.
Zrazu zacítil tlak na nohe. Niekto sa oňho otrel. Potom to isté cítil okolo pása. Okolo jeho boku niekto preplával. Boli to žraloky. Boli tak blízko, že sa ho dotýkali. Lukas začal volať: „Prosím nie! Neubližujte mi!“ A pritom sa snažil čo najviac plávať. Potom sa ale stalo niečo neuveriteľné.
Jeden zo žralokov ho podobral a pomaly s ním odplával ku skale. Ďalší žralok mu prišiel na pomoc. Lukas cítil, ako ho opatrne nesú po hladine a postupujú s ním smerom k brehu. Jemne ho postrčili z vody na bezpečnú zem. Lukas si utrel vodu z očí a až teraz si uvedomil, že ho žraloky vlastne zachránili. Už sa ich nebál. Mohli mu ublížiť, ale neurobili to.
Natiahol pomaly ruku do vody a čakal, či sa prídu rozlúčiť. A prišli. Priplávali tí istí dvaja, ktorí mu pomohli. Opatrne sa priblížili a nechali sa Lukasom pohladiť. „Nie ste zlí, že nie?“ spýtal sa Lukas. Žraloky sa zavrteli do strán, ako by mu odpovedali. Stále sa mu ukazovali z jednej strany. Predvádzali mu plutvu, ktorú mali zvláštne zahnutú.
Akonáhle prišiel Lukas domov, hľadal vo všetkých knižkách, čo mu chceli žraloky ukázať. Prečo žraloky chceli, aby videl plutvu? Napokon v jednej knižke našiel, že žraloky s touto plutvou nie sú nebezpečné. Dokonca sú mierumilovné a hlavne múdre. Človeku by neublížili.
Lukas všetko rozprával rodičom. Najskôr sa strachovali. Potom im ale Lukas ukázal, čo sa dozvedel z knižky o žralokoch žijúcich v ich zátoke. To už sa rodičia nebáli. Dokonca chodili na útesy s Lukasom, aby si mohli so žralokmi zaplávať.
Lukas aj jeho rodičia si uvedomili, že kým niekoho odsúdia, že je zlý, musia najskôr zistiť, aká je pravda. Žraloky spočiatku nikto nemal rád. Ľudia sa ich báli, pretože to jednoducho boli žraloky. Až Lukas zistil, že aj medzi žralokmi sa nájdu mierumilovní. A bol za to veľmi rád.
