Mesto Strašidrno ešte pokrývala vrstva snehu, ktorý sa pomaly topil, ako pomaličky naťahovala svoje prstíčky jar a vyháňala studenú zimu preč za kopce. To ráno však sneh vyzeral inak. Keď sa zubaté strašidlá ráno prebudili, namiesto bielej periny videli oranžový špinavý sneh. A pretože strašidlá sú zvyknuté strašiť ľudí a nie seba, strašne sa toho zľakli.
„Nerozťahuj tie záclony, mama,“ kričal malý zubatý chlapec Bubík. „Nejaká príšera povracala celé mesto a teraz niekde číha, až vylezieme von!“
„Ale, Bubík, nie si už taký malý, aby si ešte veril na príšery.“
„Čože? Príšera?“ začulo to z vedľajšej izby zubaté strašidlo otec. „Rýchlo preč, než ma tiež povracia!“
Mamička si len povzdychla a sledovala, ako sa zubatý otec snaží natlačiť svoje mohutné, miestami chlpaté telo pod posteľ.
„Bubík, vyčisti si poriadne zuby a poď na raňajky. Nech môžeme vyraziť do školy,“ pripomenula mamička a roztiahla záves.
Bubík si zakryl oči perinou. Najprv opatrne jedným okom vykukol z okna, potom sa odhodlal pozrieť. Všade bolo oranžovo. Keď to nebola príšera, čo to mohlo byť iné? Trochu mu to pripomenulo korenie, ktoré mamička dáva do omáčky. Sladkú papriku.
„Mami, čo keď nás niekto posypal paprikou a teraz nás chce zjesť?“ volal Bubík.
Spod postele vystrelil otec a uháňal sa schovať do skrine.
„Nejedzte ma,“ volal otec. „Nie som dobrý. Bude vás po mne bolieť brucho. Už dva dni som sa neumýval.
„No to mi snáď ani nehovor!“ okríkla ho mamička, ale otec už bol pevne zavretý v skrini.
„Nikto nás nezje, vy strachoši,“ ozvala sa Bubíkova sestra, ktorá práve vyšla zo svojej izby. „Či ste nečítali správy na Hroozli?“ (čítaj Hrôzli; Hrôzl je webový prehliadač založený Strašislavom Zubatým, ktorý používa väčšina strašidiel na vyhľadávanie na počítači a mobiloch.)
„Ešte nie, zlato,“ povedala mamička. „A tatinko nechal mobil na stole, takže si v skrini asi nič neprečíta.“
„Kdeže, tatko už je tu,“ ukazoval Bubík, zatiaľ čo si sadal k stolu s pripravenými raňajkami.
Otec prikrčene zdolal schody a pľúžil sa za nimi k stolu.
„To oranžové je piesok zo Sahary,“ vysvetlila Zubomila.
„Takže predsa len nás povracala príšera! Príšera, ktorá žrala piesok! Kde tá Sahara číha? Zožerie nás tiež?“ spanikáril otec a schoval sa pod koberec.
„Sahara nie je žiadna príšera, tati,“ povedala Zubomila a plesla sa po čele. „Sahara je najväčšia púšť na svete. A leží v Afrike. To je odtiaľto strašne ďaleko.“
„Tak ako sa dostala až sem?“ pýtal sa Bubík.
„No predsa s vetrom, Bubo. Piesok z púšte je taký jemný, že ho vietor ľahko zdvihne do výšky. A hore v oblakoch fúka inak ako tu dole. A tak sa stane, že ten piesok docestuje až k nám. Keď je ho veľa, môže trochu zhoršiť ovzdušie, ale to je tak všetko.“
Tatko vyskočil spod koberca, pekne ho uhladil a posadil sa k stolu. Veselo sa smial a robil, že sa nič z toho, čo tu predviedol, nestalo.
„Juj, to už je hodín, mal by som ísť do práce. Ľudia sa sami nepostrašia,“ hovoril otec, zbalil si veci a vybehol chvatne z domu.
„Vy by ste už tiež mali ísť do školy, deti,“ hovorila mamička.
„Ja som ešte nedojedol pavúčinky,“ namietol Bubík.
„Ujde nám kvôli tebe bububus,“ zavrčala Zubomila a uviazala si na hlavu mašľu. Na chrbát si hodila školskú tašku a vyrazila na zastávku.
Bubík si ešte so zrolovanou pavučinkou v zubatej puse obul topánky, vzal si tašku a uháňal za Zubomilou. Len tak-tak, že mu bububus neušiel. Keby totiž nešiel do školy, nedozvedel by sa, kde je na mape tá Sahara, nevedel by, že púšť je vlastne ohromná plocha piesku a stále by si myslel, že tadiaľ chodí nejaká príšera, ktorá vyžiera pieskoviská a vracia im potom piesok na mesto.
