Prišiel pondelok. A vtedy sa vstáva skoro. V Strašidrne totiž ako prvý chodí na koledu strýko Vodnícky. A kto sa dlho vyvaľuje v posteli, toho v nej poleje studenou vodou. Preto sú všetci už od prvého vtáčieho čvirikania hore.
„Pôjdeš tiež koledovať?“ pýtala sa mamička Bubíka.
„Áno, ale až za chvíľu, ešte musím k lesu. Mám tam schovaný korbáč,“ povedal Bubík.
„Aby si to stihol všetko včas obísť,“ strachovala sa mamička.
„Neboj sa, to stihnem. Som predsa super strašidlo, Bubík rýchlik.

Keď vyšiel Bubík von, Zubomila už čakala na záhrade. Zbierala do košíka farebné vajíčka z trávy.
„Je tu cesta z vajíčok a slamy. A ja asi tuším, kam nás zavedie,“ vysvetlila Zubomila Bubíkovi.
„To je predsa jasné, k nádielke.
A tak strašidlá išli, zbierali do košíčkov vajíčko po vajíčku a postupne došli až na lúku pri lese. Tam na nich čakala sladká nádielka. A zajačik so sliepočkou. Sliepočka, len čo ich uvidela, zakotkodákala a zniesla im čokoládové vajce.
„Veľmi pekne ďakujeme za nádielku,“ poďakovala Zubomila.
Bubík vytiahol jedno vajíčko zo svojej nádielky. Bolo to jeho kukučie vajíčko! Otravne sa zatváril, potom sa ale rozosmial.
„Ja vám ďakujem, že ste mi pomohli uzdraviť sliepočku. Tak o rok dovidenia a užite si dnešný deň,“ poprial im zajačik a spoločne so sliepočkou zmizol v lese.
Bubík si vyzdvihol korbáč a vyrazil domov za sestrou, aby si aj on schoval výslužku domov. Bubíka čakala ešte šibačka. A rovnako ako všetky strašidlá zo Strašidrna ho čakali aj jeho obľúbené veľkonočné hry.
Zubomila s dievčatkami a niektorými chlapcami, ktorí už mali po šibačke, zostali v záhrade. Hrali tam vajíčkovú ťukanú. Práve bola na rade zase Zubomila a jej súperkou bola malá Adélka Vílová. Obe dievčatá vzali do ruky vajíčko a postavili sa proti sebe.
„Tri, dva, jedna,“ odpočítal Michal Vodnícky. „Ťuk!“
A pri slove „ťuk“ dievčatá ťukli vajcami o seba. Nie nijako silno, ale ani slabo. A hneď každá pozerala, či sa jej vajíčko nerozbilo.
„Moje je celé,“ radovala sa Adélka. „Pokračujem do ďalšieho kola!“
„Moje prasklo. „Vypadávam,“ zhodnotila to Zubomila.
V ďalšom kole sa deti vystriedali, až im zostal víťaz. Malá Adélka. Jej vajce všetky ťukance vydržalo.
„Kde je ten Bubík?“ starala sa Zubomila a rozhliadala sa, či ho neuvidí na príjazdovej ceste, ako sa vracia z koledy. „Prešvihne hod vajcom. Ten mal najradšej.“
Ale Bubík nikde. Hod vajcom začal bez neho. Hra spočívala v tom, že každý súťažiaci hodí vajce do trávy. Kto dohodí najďalej, vyhráva. Niekedy túto hru hrávali na kopci, akurát že sa vajíčka kotúľali z kopca a súťažilo sa, čie vajíčko sa dokotúľa najďalej.
Strašidlá sa zoradili do radu a začali hádzať.
„Dohodil som najďalej, ale asi to puklo,“ povedal strýko Vodnícky, otecko Michala.
„To chce správny postoj a švih ruky,“ vyhlásil ocko Zubatý, postavil sa s jednou nohou vpredu, potom zatočil a zašvihol rukou s vajcom, zatočil sa na mieste a oblúkom hodil. Vajce presvišťalo vzduchom, nabralo rýchlosť a trafilo strom. Rozprsklo sa na márne kúsky o kmeň vysokej čerešne. Strašidlá sa smiali, aj ocko sa rozosmial.
„Hľa, Bubík, a asi zmokol,“ ukazoval Michal Vodnícky k domu.
„Veď dnes neprší,“ čudoval sa ocko. „Čo sa ti prihodilo, Bubík?
„Nejako som to nestihol. K babke Pizizubke som prišiel päť minút po dvanástej. Iba päť minút! A ona ma poliala z krhly ako zvädnutý tulipán.
„Tak sa choď prezliecť, ešte bude vajíčková hádzaná.
A tak Veľkonočný pondelok bol plný veselosti a osláv jari. Strašidlá hrali vajíčkové hry a potom vajcia, ktoré neskončili na franforce ako to oteckovo, zjedli. Správne podľa tradície ich jedli rukami a odhrýzali z nich, pretože sa do nich nemá pichať vidličkou. Vajíčka totiž znamenajú život. A do toho sa predsa vidličkou ani ničím iným nepichá. Života si nielen strašidlá, ale aj ľudia, musia vážiť. Preto ho na jar vítajú a oslavujú v podobe mláďat, kvetiniek, slniečka a vajíčok.
Úloha: Zahrajte si s vykoledovanými vajíčkami aj niektorú z vajíčkových hier. Môžete vymyslieť aj svoju vlastnú hru.
Dnes si vyfarbite posledné vajíčko. Urobte ho čokoládové! Mňam.