Bubík dnes nezaspal a vyrazil strašiť do kostola. Nechcelo sa mu, ale dnes chcel byť ten múdry on. Zubomila nemusí byť stále tá, ktorá vie všetko.
Po obede sa stretli so Zubomilou a zajkom pri lese. Vybrali sa na vetvičky.
„Tam rastie vŕba, pozri,“ ukazovala Zubomila. „A už na nej začínajú kvitnúť bahniatka.“
„Ja si nesiem prútie z vŕby.“ „To by mi malo vo vode urobiť zelené lístky, keď je ten Zelený štvrtok,“ hovoril múdro Bubík. „Dokonca aj pán farár bol zeleno oblečený.“ „A hovoril, že sa dnes nezvoní. Zvony odleteli na dovolenku.“
„Neleteli na dovolenku, ty truhlík, ale do Ríma po požehnanie od pápeža,“ opravila ho Zubomila a odstrihla si pár vetvičiek z vŕby.
„Ty si zas múdra. Aspoň niečo si pamätám.
„On to nie je ani veľmi Zelený štvrtok, ale skôr plačlivý štvrtok. Včera som ti hovorila o Judášovi, že zradil Ježiša. Tak dnes po poslednej večeri priviedol vojakov, aby ho zatkli.
„A prečo to vlastne robil? Ja som si myslel, že ho jeho učeníci mali radi,“ čudoval sa Bubík.
„Včera som ti hovorila aj to. Za peniaze. On ho síce mal rád, ale myslel si, že sa Ježiš stane kráľom. Ježiš ale nechcel byť kráľom, nechcel ani bohatstvo. To Judáš nepochopil, nahnevalo ho to, a tak ho zradil. Však si to potom vyčítal a zlé svedomie ho pripravilo o život.
„To je strašne smutné,“ povedal zajačik. „Pritom na Zelený štvrtok sa vítala jar tak, že sa jedlo niečo zelené.
„Ako farebné papiere?“ pýtal sa Bubík.
„Nie, zelené jedlo. Napríklad šalát, klíčky, pažítka, žihľava, proste niečo, aby si bol celý rok zdravý. Ľudia sa tiež chodili umývať do potoka studenou vodou, aby sa očistili a utužili svoje zdravie.
„Voda je príliš studená, ale možno toto by sa dalo zjesť,“ povedal Bubík a odtrhol žihľavu. Hneď ju však zahodil a fúkal si prst.
„Mrcha jedna pálivá,“ vyčítal žihľave.
„Žihľava sa dáva do plniek, alebo sa z nej robí čaj. Tú nemôžeš zjesť surovú,“ smiala sa Zubomila, až sa za brucho chytala.
„Šklb radšej vetvičky a nesmej sa mi,“ vrčal Bubík.
„Kdeže, ďalšiu vŕbu už brať nebudem. To stačí. Navyše je tu potrebná pre včely. Na jar je to ich úplne prvá potrava. Keby sme im to všetko vzali, čo by potom jedli?
Bubík so Zubomilou a zajačikom došli späť ku kurníku. Vyzdobili ho zelenými vetvičkami, bahniatka z vŕby dali do sklenenej nádoby s vodou a k nim pridali vŕbové prútie. Zajačik z vŕbového prútia a slamy vyrobil ešte veľký ovál, ktorý dal sliepočke okolo hniezda, aby si mohla urobiť pohodlie.
„A keď zvony nezvonia, vieš, čo treba?“ zazubil sa Bubík.
„Robiť kravál,“ odtušila Zubomila. „To sa ale robievalo aj predtým.“ Z radosti ľudia robia rôzne hlúposti.
Bubík vytiahol rapkáč a zarapkal tak silno, až všetkým zaľahli uši. Sliepočka sa zľakla, nadskočila a zakvokala.
„Strašíš Veľkosliepku, utekaj s tým preč,“ vynadala mu Zubomila.
„Kdeže, ona má určite radosť, že také staré tradície stále prežívajú medzi ľuďmi. Zniesla nám zelené vajíčko,“ radoval sa zajačik.
„Ešte je ale taká smutná a unavená,“ hovorila Zubomila, keď sa pozerala na sliepočku.
„Do nádielky máme ešte pár dní. Snáď sa nám ju podarí úplne uzdraviť. Nič nie je hneď,“ upokojoval ich zajačik.
Strašidlá sa s ním rozlúčili a vrátili sa domov. Musia ešte pomáhať mamke a oteckovi s prípravami na Veľkú noc.
Úloha: Doneste si domov vetvičku (vŕbu – ak už nevykvitla, brezu) a dajte ju do vody, či sa vám za pár dní zazelená.
Za odmenu si môžete vyfarbiť ďalšie vajce zelenou farbou.
