Kde bolo, tam bolo, bol raz princ Eugen. Eugen bol veľmi zvedavý. Všetko chcel vidieť, všetko chcel počuť. Neustále niekam nakúkal. Liezol tým na nervy ako kráľovi a kráľovnej, tak aj všetkým sluhom. Eugen trávil voľný čas behaním po zámku. Chodil hore dole a otravoval sluhov a slúžky. A už aj to ho začalo nudiť. Chcel zažiť nejaké dobrodružstvo.
Domŕzal rodičov, aby ho pustili zo zámku, no oni nechceli ani za svet. „Len ty pekne seď na zámku a uč sa! Klavír, lukostreľba, tanec! Áno, toto všetko musí vedieť budúci kráľ!“ Eugen však na to nedbal a chcel zísť na dolné nádvorie, tam kde žijú sluhovia a slúžky, kde chodia obchodníci predávať tovar a kde je vždy veselo a veľa ruchu. Kuchtík mu poradil, že sa tam dá dostať po rebríku z horného povala a princ to samozrejme musel hneď vyskúšať.
Vyliezol na rebrík a dostal sa na povalu. Tam nič nebolo, iba seno pre kone. Princ chcel zliezť po ďalšom rebríku na dolné nádvorie, keď tu zrazu… Osa! Zabzučala mu pri ušiach a poštípala ho. Eugen si chytil ucho! Ucho ho svrbelo a bolelo. Razom zabudol na dolné nádvorie a na dobrodružstvo, ktoré tam chcel zažiť.
Okamžite sa rozbehol do svojej komnaty. Pozrel sa do zrkadla a onemel od hrôzy. Ucho mu napuchlo! Mal ho teraz celkom veľké, červené! Čo sa to len stalo! A akurát dnes večer! Večer mala totiž do zámku prísť princezná Eufrozína, jeho budúca nevesta, aj s rodičmi.
Keď ho princezná uvidí, aj sa ho zľakne! A veru sa ho aj zľakla! Eugen si ucho síce maskoval klobúkom, no keď sa chcel princezninmu otcovi pokloniť, klobúk sa zošmykol a všetci uvideli jeho veľké opuchnuté ucho! Všetci zhíkli! Darmo princ vysvetľoval, že bol len zvedavý a že ho poštípala osa! Princezná mu neverila a aj s rodičmi zutekala zo zámku! A hoci o pár dní ucho odpuchlo, Eufrozína ho už nechcela a kráľ s kráľovnou sa mu ešte dlho potom posmievali a pripomínali mu jeho slonie ucho.
