Na púšti zaliatej slnkom, žili rôzne zvieratká. Či už tie veľké zvieratká ako napríklad ťavy s dvoma hrbmi, či tie menšie ako napríklad púštna líška či jedovaté slizké hady. No žila tam aj malá púštna jašterička menom Riko. Mal zeleno-žlté šupinky a dlhý šupinatý chvost. Ten púšť miloval, rád sa ohrieval na piesku či na kameni, či sa len-tak túlal púšťou.
Musel si však vždy dávať pozor, keďže púšť je pre také malé jašteričky ako je on veľmi nebezpečná. Nikdy nevedel odkiaľ sa priplazí had či priletí dravý orol. Keď sa blížila noc, Riko hľadal skalnaté štrbiny, v ktorých sa v noci schovával aby bol v bezpečí pred nebezpečnými tvormi.
Jedno ráno, keď začalo vychádzať slnko pomedzi ligotajúci sa piesok, sa Riko vybral na prechádzku. Ako sa tak plazil so svojimi malými nožičkami po horúcom piesku, zrazu si čosi všimol. Čosi sa v diaľke ligotalo. Riko sa pomaly priplazil bližšie. Bol to maličký, lesklý predmet napoly ponorený v horúcom piesku. Keď sa drobnými pazúrikmi prehrabával v piesku, odkryl malé zrkadielko.
„Čo to asi len je? Vyzerá to zvláštne.“ povedal si Riko pre seba. Zľakol sa, keď v odraze uvidel ďalšiu jašteričku – seba, no rýchlo pochopil, že to je on.
Zrazu sa pri ňom zastavila menšia, oranžová jaternička menom Líza.
„Ahoj Riko, čo robíš?“ spýtala sa ho zvedavo Líza, ako sa Riko hrabal v piesku.
Ten jej plný nadšenia ukázal čo našiel. Obaja skúmali podivnú vec, ktorá sa na púšti objavila. Také čosi ešte veru nevideli.
„Možno prináša šťastie!“ zamyslela sa Líza a ďalej spolu objavovali podivné tvary, ktoré zrkadlo malo. Boli prekvapení, že sa v ňom vidia.
V tom nad jašteričkami čosi preletelo. Čosi nad nimi krúžilo a nenásytne na nich hľadelo dravými očami.
„Pozor, je tu orol! Musíme sa rýchlo schovať!“ zakričala Líza a ťahala Rika od zrkadla preč. Ten sa snažil zobrať svoj objav, bez z toho predsa neodíde.
Už-už sa na nich rútil orol a išiel ich zobrať do svojich zlovestných pazúrov, keď v tom Riko dostal nápad. Aj on si predsa zrkadlo všimol len preto, lebo sa ligotá. A tak nasmeroval zrkadielkom priamo na orla proti slnku a tým ho oslepil. Orol zakrákal a stratil sa v diaľke. Zrkadlo ho oslepilo natoľko, že ešte hodnú chvíľku zmätene letel zo strany na stranu.
„Tak skutočne to prináša šťastie!“ zvolali radostne jašteričky, keď orol odletel preč.
Skutočne im podivný predmet, zrkadlo, zachránilo život. A tak si Riko svoj objav ťahal všade za sebou. Na svojich potulkách po púšti už však nebol sám. Spoločnosť mu robila kamoška Líza a zvláštne zrkadielko, ktoré našiel. Stále ho opatroval, a veril, že jedného dňa zistia odkiaľ skutočne pochádza.
